tamm

Prečo Koberček?

Priaznivci Montessori (možno) vedia/tušia, že Montessori zariadenia používajú pre deti koberček. Niektoré na zahriate sa od chladnej podlahy, niektoré na sedenie, niektoré na aktivity, niektoré na ležanie a spanie… A keďže nezáleží kto, ako a na aký účel koberček používa, pokiaľ sa to dieťaťu páči, radi by sme sa venovali  iba skupine, ktorá koberčeky používa preto, aby plnili svoj Montessori účel.

Začnime teda od začiatku a vráťme sa do devätnásteho storočia, presnejšie niekam na jeho koniec okolo roku 1890. Možno sa to na prvý pohľad nezdá, ale začiatok Montessori koberčeka sa naozaj datuje na koniec devätnásteho storočia, aj keď je celkom možné, že ani samotná Marie Montessori ešte netušila, že dáva základy jeho vzniku.  Európa sa zmietala vo vedeckých objavoch a prechádzala industriálnym a technologickým rastom, ktorého rýchlosť  by sa dala hádam porovnať iba so súčasným rastom na poli informačných technológií. A keďže v tom čase bolo jednou z hlavných úloh vybudovať gramotnú spoločnosť, dostala sa veda aj do škôl. Aj Marie Montessori nazýva svoje metódy výchovy a vzdelávania – Vedecké vzdelávanie.

Marie Montessori študovala okrem iného aj antropológiu v Ríme. Ak by sme mali byť presní, mali by sme uviesť že antropológia je veda študujúca variabilitu, morfológiu a fyziológiu ľudského organizmu v rámci rôznych rasových, etnických a kultúrnych skupín populácie v priestore a čase (pomohli sme si wikipediou).

Marie Montessori si dala vytvoriť špeciálny prístroj na meranie detí v sede aj v stoji. Súčasťou tohto prístroja bolo aj pohyblivé sedadlo, na ktoré si dieťa sadlo.  Meranie bolo v rozmedzí 50 až 150 cm a uskutočňovalo sa na mesačnej báze s absolútnou presnosťou vždy v rovnaký deň v mesiaci. Rovnako presne sa deti aj vážili. Za zmienku snáď stojí to, že sa deti v Dome detí aj kúpali. V tom čase kúpanie nebolo štandardom. Merania na pravidelnej báze a sledovania Marie Montessori viedli k poznatkom, že samotné pravidelné merania a váženia prinášajú deťom radosť a učia sa navzájom pozorovať a sledovať svoje telo a všetky deti to považovali za zábavu. Marie Montessori podrobne zbierala antropologické údaje.

Čo to má všetko spoločné s koberčekom? Marie Montessori v tom čase ostro kritizovala školské lavice. Kritizovala, že jednotlivé štáty prichádzajú s takzvanými „národnými lavicami“. Čím viac antropológov, čím viac meraní, tým viac čísel a „zlepšovanie“ školských lavíc – miest na sedenie a písanie, ktoré dokonale kopírovali antropológiu detského tela a v záujme vedy dosiahli pravý opak. Detské chrbtice trpeli, svalstvo bolo v neprirodzenej polohe. Marie Montessori ich nazývala „nástrojom otroctva“ v školách. Považovala za absolútne nevhodné akékoľvek dodatočné návrhy ako boli  vystužovacie podpery chrbtíc, či používanie krčného goliera. To všetko malo eliminovať  anomálie chrbtíc u detí, ale de facto to bolo namierené práve naopak – proti detskej voľnosti a prirodzenosti. Na viac, aj keby existoval dôkaz, že školské lavice sú pre dieťa a jeho vývin  to najlepšie, nesmieme zabúdať na jeden dôležitý aspekt – pripútanie k lavici – a obmedzovanie slobody pohybu, obmedzovanie osobnej aktivity a „nalievanie“ vedomostí do žiakov – učiteľom.

Podľa Marie Montessori dojčatá radi ležia na chrbátiku a nohy a ruky majú hore, deti od troch do šiestich rokov práve naopak, majú svoju prirodzenú polohu na bruchu s nohami ohnutými v kolenách a s členkami dohora. Tieto deti radi odpočívajú aj v sede, ale nie na stoličke, alebo v kresle. Deti sedia radi na zemi a prirodzene si vyberajú polohy, ktoré im zabezpečia rovnováhu. Rovnováhu, pri ktorej prenášajú váhu tela na prekrížené nohy, alebo na jednu nohu, natiahnutú dopredu. A práve preto a práve takto vznikol Montessori koberček. Pre deti, ktoré nechcú danú aktivitu vykonávať pri stole, ale chcú sedieť na zemi. Koberček je vždy uložený na jednom mieste, v zrolovanej forme a dieťa si dobrovoľne vyberá, kde bude aktivitu vykonávať. Z toho dôvodu aj samotné stolčeky v Domoch detí  boli konštruované tak, aby si ich dieťa dokázalo bez námahy preniesť a zvoliť si pre seba tú najlepšiu polohu.

Koberček ohraničuje, chráni, vymedzuje a dáva slobodu. Na prvý pohľad vzájomne si odporujúce tvrdenia, ale podľa Marie Montessori, prinášajú vysvetlenie, ktoré je logické a podporené dlhoročnými pozorovaniami.

Koberček ohraničuje. Áno, ohraničuje priestor, na ktorom sa dieťa venuje danej, zvolenej aktivite.  Dieťa, ktoré rozumie funkcii koberčeka,  automaticky ohraničuje aktivitu na jeho priestor.

Koberček chráni samotné dieťa pred nedodržaním poriadku a pomáha mu podvedome zdržiavať sa na vymedzenom priestore.

Koberček vymedzuje teritórium pre dieťa a jeho aktivitu a dáva tak najavo iným deťom, že tento priestor je teraz „nedotknuteľný“ a v prostredí Montessori je potrebné ho rešpektovať.

Koberček dáva slobodu. Sloboda spočíva podobne, ako vo výbere aktivít, aj vo výbere miesta, kde sa bude daná aktivita odohrávať. Dieťa si samé zvolí miesto, pre neho najideálnejšie a nikto mu nekáže aby sedelo v lavici, pri kozube, pri okne, pri stene, alebo v strede miestnosti.

Montessori koberček je teda syntézou antropológie, slobody voľby  a stanovovaním hraníc pre vlastné aktivity.

Koberček samotný, ako sme už písali v úvode, má mnohoraké použitie a využitie. Montessori koberček je pomôcka, aktivita a samotný proces výchovy.

Je to pomôcka vymedzenia priestoru a budovania rešpektu „toto je môj koberček, môj priestor“ a toto je „tvoj koberček a tvoj priestor“.

Je to aktivita praktického života, kedy je potrebné zrolovaný koberček priniesť a rozložiť a po skončení aktivity zrolovať, zložiť a odniesť na miesto.

A je to neoddeliteľná súčasť procesu Montessori výchovy v Domoch detí. Preto je  chybou (najčastejšie rodičov) očakávať od trojročného dieťaťa aby pochopilo význam koberčeka v priebehu hodiny v herni, počas ktorej sa má venovať  zvolenej aktivite (ktorú mu často vybral niekto iný, najčastejšie úzkym výberom, daným tématickosťou).  Preto je samotný Montessori koberček súčasťou poznávacieho procesu v Domoch detí a ak má naozaj plniť svoju funkciu, vyžaduje si uvedenie, predvedenie aj praktické precvičenie zo strany dieťaťa. Na tomto mieste by sme radi ešte uviedli, že aj samotný koberček, ako akákoľvek Montessori aktivita, si vyžaduje svoje predstavenie dieťaťu vo vhodnej fáze. V Montessori Domoch detí je bežné, že dvojročné deti rozumenú koberčekovej aktivite.

Vyznie to možno príliš nadnesene, ale koberček sa stáva Montessori koberčekom iba ak je ponúknutý dieťaťu, ktoré je zrelé na jeho prijatie a ak je jeho ponúknutie uvedené v súlade s metodikou Marie Montessori (veľkosti, tvary, farby, spôsoby určenia…)

Niekto by mohol namietať, že je to celé  jednoduché, že Montessori koberček nie je žiadna veda a poniektorí z vás si možno aj kladiete otázku, či koberček stojí za napísanie osobitného článku? A súčasne, sme (skoro) presvedčení, že ako náhle sa najbližšie ocitnete v situácii „zoči-voči“ koberčeku pri Montessori aktivite, začnete pozorovať (najdôležitejšia súčasť vedeckej metódy Marie Montessori) využitie a zmysel koberčeka. A do tretice, veríme, že sa nájdu takí z vás, ktorí sa budú snažiť, podľa metodiky Marie Montessori, aby nevynechali základné predstavenie funkčnosti Montessori koberčeka a nájdu si čas a priestor, aby ich dieťa začalo vnímať Montessori koberček podľa vyššie popísaných princípov.

Aby sme však zodpovedal otázku v názve -Prečo Koberček?, zhrnieme to do nasledovného konštatovania: Montessori koberček je súčasťou Montessori zariadenia a je súčasťou Montessori výchovy a vzdelávania. Je to multifunkčné zariadenie, pomôcka a aktivita a je to zároveň dôležitý nástroj detskej slobody voľby a učenia sa procesu rešpektovania.